Keď sa predošlé etapy hudobného vývoja a rozširujúca sa paleta výrazových prostriedkov v živote kapely postupne ukladajú do jej DNA, aby jedného dňa boli tieto zúročené v nečakane kompaktnom, počuteľne premyslenom diele, je to pre poslucháča skvelý pocit. Na piatom albume Američanov sa energia a živelnosť najstarších nahrávok v ideálnom mixe stretávajú so subtílnymi náladovými injekciami, aké štvorica z LA podávala v hojnosti na tých posledných.

V roku 2015 obe tieto charakteristické polohy prechádzajú prirodzene jedna v druhú – výsledkom je dynamický, tvrdý, no pritom silne melodický počin so skvelou produkciou, kde je všetkého tak akurát. A vy vôbec nemusíte byť dlhoročný fanúšik, aby ste to ocenili.

Kalifornský kvartet pripomína, že ak chceme urobiť dobre čitateľnú nahrávku, rafinovaná rytmika nemusí byť nutne záležitosťou odsunutou na vedľajšiu koľaj. Nádherne to demonštrujú v prevzdušnenej „The Unlikely Event of a Water Landing“, ktorá musela vzniknúť v produktívnej chladnej hlave za tých najhorúcejších dní niekde na pláži v Santa Monica.

Všetci tí, čo pozvoľný príklon k čistým spevom počnúc „Valley Of Smoke“ považujú za prínosný pre celkový výraz kapely, musia kvitovať dianie na novom albume aj z tohto pohľadu – nikdy by som si nepomyslel, že sa v podaní INTRONAUT dožijem tak spevného materiálu.

Netreba sa veru dvakrát pozastavovať nad tým, že dosku produkoval... Devin Townsend. Zdvihnite si sánku zo zeme, Kanaďan našťastie chápe, že má v rukách formáciu, ktorá by teatrálnosť do hashtagov nikdy nezahŕňala. Ignorovať však vokálne napredovanie Sachu Dunablea jednoducho nejde a v roku 2015 rozkvitlo jeho hrdlo do krásy.

INTRONAUT sa takým hutným, svižným a natlakovaným materiálom už dávno neprezentovali. Prekvapí už natlakovaný úvod „Fast Worms“, ktorá vo vypätých momentoch ukazuje snáď až kamsi k djentovým vodám, aby do dvoch minút zmutovala v parádnu náladovú brnkačku. A taká „Pleasant Surprise“ jasne dokazuje, že tentoraz sa okrem úradného dohľadu nad hmatníkmi bude prihliadať aj na decibely. Hardcorovo ukričaná prvá polovica skladby je v kontexte nedávno minulej tvorby ozajstným pleasant surprise.

O zlomovej „Valley Of Smoke“ kolegovia pred pár rokmi písali, že má to posledné niečo, čo inak dobrým predchodcom predsa chýbalo. O päť rokov neskôr si dovolím charakterizovať vzťah medzi rokmi 2010 a 2015 podobnou reláciou. Pri predošlých dvoch nahrávkach mal človek pocit, že vždy prekonali tú predošlú, no dnes akoby sa skutočne aj posledné smietky prachu dostali na svoje miesto. Celok je učesaný, nie však uhladený. To prvé znamená, že lego je postavené, plne funkčné a prináša radosť z hry. To druhé... by príliš nesvedčalo prekvapivým lídrom moderného metalu edície 2015.

INTRONAUT nesporne dokázali zúročiť všetko, čím doteraz boli a čím si prešli. Hoci v zornom poli mnohých, zatiaľ žiarili viac-menej na farme. K technickým zručnostiam nadobudnutým už dávnejšie pribúdala schopnosť čítať hru a vedieť si nakorčuľovať v správny čas na správne miesto. Ich vývoj za posledných päť rokov už ďalej nemožno ignorovať. Na „The Direction Of Last Things“ prišli s množstvom zaujímavých nápadov prvotriednej chytľavosti a aj vďaka neoddiskutovateľným inštrumentálnym zručnostiam ich zošnurovali do celku, ktorý je radosť pustiť si ráno, na obed, večer i kedykoľvek medzitým. Šup s tým do Valhally!